Nevšímavosť a medziľudské vzťahy

Práve som kráčala po chodníku, keď zrazu auto, ktoré prechádzalo okolo mňa výrazne spomalilo. Pozrela som sa na vodiča a vidím mladého muža otočeného smerom k školskému dvoru. Vyzeral, že niekoho hľadá. Išiel popri zaparkovaných autách tak pomaly, že som išla rýchlejšie ako on. Pozdĺž cesty bolo ešte stále dostatok voľných parkovacích miest, preto mňa prekvapilo, že nezaparkoval. O chvíľu počujem trúbenie. Otočím sa a vidím to isté auto stáť uprostred cesty a dve malé deti, ako sťažka otvárajú dvere a nasadajú na zadné sedadlá. Auto sa pomaly rozbehlo, prešlo okolo mňa a zmizlo za rohom.

Dlho mi v hlave ostal tento nezvyčajný dej. Bolo mi ľúto detí, ktoré otec neprivítal bozkom. Deti boli malé, ešte by o to stáli. Ani nevystúpil z auta. Škoda. Na ulici sa ponúkalo veľa parkovacích miest. Trúbenie ako povel – rýchlo nasadať!

Učiteľka ako vzduch. Že by si nezaslúžila pozdrav, poďakovanie za opateru detí alebo prejavenie záujmu – aký mala deň? Aj tu sa dajú vytvárať medziľudské vzťahy. Aj toto je vzor pre deti. (Pomyslela som si.)

Bolo mi ľúto aj otca, ktorý sa pripravil o vzácne okamihy, ktoré netrvajú večne. Spomínam si, ako som u toho istého plota stávala ja a pozorovala svoje deti. Chcela som vidieť ako sa hrajú, akú majú rolu, ako sa smejú a sú šťastné. Ako sa nechávajú unášať hrou, ktorá bola pre nich tak prirodzená. Užiť si s nimi ešte pár posledných rokov bez mobilov a počítačových hier. Milovala som tie okamihy, kedy sa stretli naše pohľady a deti sa so mnou bežali zvítať a pritom im oči žiarili radosťou.

Nerada súdim situácie, o ktorých veľa neviem. Možno mladý otec viezol deti na krúžok a meškali. Možno je to obraz dnešnej uponáhľanej doby, kedy treba plniť plán, stanovené ciele a na ľudské nežnosti nie je čas. No rodičovské puto nevzniká lúsknutím prsta a ani sa nedá kúpiť. Nezabúdajme na to!